Magic love - jednorázová časť

6. ledna 2013 v 14:49 | Timi |  Stories
"Nie, nie áááááááááááááá pomooooc.. niee..." a hlas zrazu stíchol. Zrýchlene som dýchala. To čo sa odohrávalo v mojom vnútri nejde ani opísať. Bolo to niečo príšerné. Ten tvor, zabíja moju priateľku pár metrov odo mňa. A ja sa schovávam.

Tak teraz, alebo nikdy. Pomaly som začala nakláňať hlavu. Môžem byť prvá ktorá ho uvidí. Budem ľuďom rozprávať ako vyzerá a ako proti nemu bojovať. Otvor oči, otvor oči! Prikázala som si. Keď som ich vážne otvorila a uvidela ho, v tom momente som padla na zem. Pomaly som otvárala oči, ležala som na zemi v lese. Čo sa stalo? Vstala som a poobzerala sa dokola. Pomaly som išla smerom k ohnisku, z ktorého sa ešte stále dymilo. Bola som tu? Ja som to ohnisko založila? Prečo si na nič nespomínam?! Otočila som sa a srdce sa mi zastavilo. Ležala tam. Mŕtva. Pomaly som prichádzala ku nej. Bola špinavá od krvi a celá akoby deravá, všade jej chýbali kusi mäsa. Nie, nie, to nie je pravda. Ja som ho, ja som ho videla. Začala som sa triasť. Jeho oči, omráčili ma. Boli, boli také prázdne až je to nemožné. Boli.. och bože. Kľakla som si ku nej. Sklonila som hlavu, a po tvári mi začali stekať slzy. Možno by som tam bola celé hodiny, keby som nepočula slabý bzukot. Pozrela som sa na jej tvár, z jamky kde mala pred tým oko(teraz už nie) jej niečo vyliezalo. Och bože... bolo to také nechutné . Vyzeralo to ako včela ale bolo to...proste zmutované (každý si predstavte fakt nechutnú včelu zmixovanú s kde čím). Začala som od nej cúvať. Bolo ich stále viac. Vyliezali zo všadiaľ. Bzukot bol taký hlasný že som si musela zakrývať uši. Pozerala som ako ju to požiera. Pred mojimi očami ju to zožieralo. Schovala som sa za nejaký strom. Po pár minútach sa bzukot stíšil. Pozrela som sa tam s obavami že uvidím niečo hrozné. No bolo tam len oblečenie, ani kosti nezostali. Preto sa nikdy nepodarilo nájsť žiadnu obeť. Rozbehla som sa smerom do dediny. Bežala som lesom, už som nemohla dýchať no nezastavovala som. Musela som to povedať ľuďom. Ako vyzeral, aké majú jeho oči moc. Čo sa stane tým ktorých zabije. No keď som zbadala dedinu čakal ma ďalší šok. Zo všadiaľ šiel dym, nikde nikto nebol, celá dedina bola zničená. Ale to nebolo všetko to najhoršie bolo že celá bola zamorená tými zmutovanými včelami . To znamená..."Niee" skríkla som a rozbehla sa k troskám nášho domu, bolo mi jedno že tie včely boli všade, štípali ma ale bežala som ďalej. Bežala som k nášmu domu, teda k troskám čo z neho ostali. Nič tam nebolo, nik tam nebol. On tam nebol. Začali mi tiecť slzy po tvári. Môj Mike, nie, to nemôže byť pravda. Môj braček, najdôležitejší človek v mojom živote. Spomienky mi začali valcovať myseľ. Pamätám si ako sme, ešte keď sme boli deti, spolu kradli mamine čokoládové sušienky priamo z plechu. Ako sme sa vždy snažili čo najviac nahnevať ocka aby sa s nami potom zahral na schovávačku. Boli sme úžasná rodina, všetko bolo úžasné, ale to tu nebol ON. Ten netvor, zničil všetko. Všetko! A ja to tak nenechám. Pomstím ich. Všetkých. Z premýšľania my vytrhlo obrovské žihadlo ktoré sa mi tá včela zapichla priamo do líca. "Auu" vstala som. Rozbehla som sa naspäť k lesu. Ešte som sa posledný krát obzrela a vbehla do lesa. Po polhodine som zastavila a zložila sa k zemi. Nahmatala som opuchnuté líce. Cítila som to odporné žihadlo, ktoré ma požieralo. Nemala som ich veľa. Odtrhla som si rukáv z trička a zakusla doň. Začala som si vyberať žihadlá. Prvé to na líci. Bola to neznesiteľný bolesť. "Ááá..." skríkla som a odhodila to kade ľahšie. To žihadlo bolo živé! Pristúpila som k tomu a pozrela sa na to. Bol to nejaký červ. Začala som dáviť (kto by nevedel, pozvracala sa). Toto mám v celom tele? Už chápem prečo tie telá tak rýchlo zmizli. Ja mám tie žihadlá asi 4, ale keď ich človek dostane asi 200 nemá šancu. Zašliapla som to a ostatné vybrala tiež. Bola som úplne bezvládna, sedela som opretá o nejaký strom. On tu už nepríde, teda nemal by. Pretože tu už sú všetci mŕtvi, teda okrem mňa, ale to on nevie. A aj keby. Nemám sa prečo schovávať, on by ma zbadal aj keby som bola zaspala na strome. Vtedy si ma nevšimol preto lebo bol zabraný do požierania nej. Ale teraz, keď som tu jediný človek... Spomínala som. Pamätám si to ako keby to bolo včera a pritom sa to stalo takmer pred 5 rokmi. S bratom sme sa hrali pred domom ako zvyčajne. Keď zrazu pribehol nejaký starý blázon . "Je tu, je tu. Musíme ho zničiť. Je len jedná možnosť. Zničiť ho." Ľudia sa mu smiali. Vyháňali ho, pokrikovali na neho, a potom sa pozrel na mňa. "Fajn. Raz si na mňa spomeniete a budete ma hľadať." Stále sa mi pozeral priamo do očí "Pamätajte budem tam, kde by ste sami od seba nikdy nevošli" otočil sa a odišiel. Prečo sa pozeral na mňa? Mala som byť ja tá ktorá ho zničí? 'Tam kam by ste sami nikdy nevošli'. Z premýšľania ma vytrhol šum listov. Vyskočila som na nohy. Zbadala som tieň. Pomaly som tam išla. Keby to bol netvor tak by bolo aj tak zbytočné sa niekde skrývať. Keď som bol asi len meter od kríku vyskočil z neho niekto a ja som ho kopla. Až potom som si všimla že je to nejaký chlapec. A ja som ho kopla na najcitlivejšie miesto. "Kto si?" povedala som. Ako je možné že tu niekto žije. Myslela som, že všetci v okolí sú mŕtvi. "Človek, ak nevidíš" hovoril a vstával zo zeme. "Ako je možné že žiješ, myslela som .." skočil mi do reči. "Takže po prvé som Justin a po druhé tiež som nevedel že ešte niekto žije." "A čo robíš tu?" sadla som si na zem. On si sadol vedľa mňa. Rozprával mi ako jeho dedinu zničil ten tvor a ako odišiel s úmyslom zabiť ho. Takže nás postihol rovnaký osud. Ja som mu povedala o tom starom bláznovi a o mieste 'kde by ste nikdy sami od seba nevošli'. Prekvapil ma reakciou že možno vie kde to je. Takže sme sa spojili, a skladali svoje plány dokopy. Potom sme si museli odpočinúť, pretože to mieste 'kde by ste sami od seba nikdy nevošli' je vraj dosť ďaleko. Na ďalší deň sa Justin so mnou podelil o zásoby jedla, ktoré si vraj odniesol skôr ako odišiel. Potom sme sa vybrali na cestu ale Justin tvrdil že sa ešte niekde musí zastaviť. Prišli sme k jeho úkrytu kde mal odložené zbrane. Ja som si od neho zobrala luk. Potom sme už fakt išli. Justin nás viedol. Keď pred nami prebehol diviak, okamžite som ho zastrelila. Boli to proste reflexy. "Ouu.. brzdi, nemôžeš vyzabíjať celý les" povedal. Celý čas sme sa rozprávali. Rozprávala som mu o mojom bratovi. Aj jemu netvor zabil celú rodinu. Po pár hodinách sme zastavili na nejakej lúke. "Tu?" opýtala som sa. Viedol ma ku nejakej skale. Tam sme zastavili. "Skala?" vôbec som to nechápala. "Otvorí sa len vyvolenému." Vyvolenému ? Kto je Vyvolený?! Pozrel na mňa. "Čo? Nie, nie ja to rozhodne nie som" hovorila som. "Tak to aspoň skús" pristúpil som k skale a položila na ňu ruku. Nič sa nedialo, nadvihla som obočie a pozrela na Justina. No než som stihla niečo povedať zacítila som slabý otras zeme. Pomaly som začala ustupovať. Skala sa rozdelila na dve časti a vytvorila vstup. "Takže ty to nie si?" spýtal sa Justin a vošiel do jaskyne. "Čo vlastne znamená Vyvolený?" opýtala som sa. "Vyvolený musí zabiť toho netvora. Zo začiatku som si myslel že Vyvolený môže byť hocikto. Ale nebola to pravda. A potom ako zruinoval moju dedinu, tak, možno som si myslela že to môžem byť ja. Ale keď som ťa potom zbadal, tak som vedel že to budeš ty. Musíš to byť ty." Zastavil až keď sme sa dostali do..obývačky?? Je tu taký vchod a vnútri je obývačka? "Ty si prišla!" počula som hlas. Otočila som sa a stál tam ten starý pán. "Čakal som 5 rokov, ale vedel som že prídeš." Povedal a pristúpil ku mne, a začal si ma obzerať. "Presne takto som si ťa predstavoval" o čom hovorí? Nechápavo som na neho pozrela. Posadil nás na gauč a začal rozprávať. "Vieš, keď som bol ešte mladý tak som raz išiel lesom. A uvidel som ho. Bol strašný, celý život som vymýšľal plány ako ho zabiť. Nešlo to, ale potom si sa narodila ty. A vtedy keď som ťa uvidel, keď som pribehol do vašej dediny, vedel som že ty nás zachrániš." Koho mám zachrániť? "Nás? Koho 'Nás' mám zachrániť. "Je nás veľa, tých čo prežili, a spoliehajú sa na teba" bola som celkom dosť v šoku. "Spoliehajú. Na mňa." zopakovala som. "Áno, ty si Vyvolená. Videla si ho už? Toho netvora. Pretože, kto sa mu pozrie do očí, ten zomrie. Ale ty nie. Nemôžeš." Spomenula som si na jeho oči, pri tej spomienke mi prešiel mráz po chrbte. "Ja som ho videla. Jeho oči. Keď som ich zbadala tak som odpadla. Ale asi žijem, takže." Prečo som práve ja Vyvolená? Táto otázka mi behala mysľou stále. "Ale žiješ, ty nás zachrániš. Poď" potiahol ma. Viedol ma niekam neviem kde, ale prešli sme cez nejaké dvere a vošli sme do... wow, nejde to opísať. Bola tam nádherná krajina, s domami, s ľuďmi (niečo na štýl Narnia, predstavte si niečo také). "Počúvajte." skríkol ten pán. Všetci na neho upriamili pozornosť, boli tam stovky ľudí. Takže tu sa schovávajú. Ukázal na mňa so slovami "Je tu. Toto je ona" reakcia ľudí ma zaskočila. Všetci si kľakli na kolená a sklonili hlavu. Pozrela som na Justina, ten len pokrčil plecami. "Čo to robia?" opýtala som sa toho pána. "Vzdávajú ti česť. Si pre nich niečo ako bohyňa." pozerala som na stovky kľačúcich ľudí. Jeden malý chlapček sa postavil, rozbehol sa ku mne a objal ma okolo pásu, keďže vyšie nedočiahol. Jedna žena sa rozbehla za ním, bola to asi jeho matka a začala ho od mňa ťahať a ospravedlňovať sa za neho. Pripomínal mi môjho brata a vôbec mi to nevadilo. Potom som s Justinom chodila pomedzi tých ľudí. Ženy plakali, deti ma objímali. Bolo to neskutočné. Ten pocit, že som ich jediná šanca na prežitie. Potom mi ten pán, ktorý sa mimochodom volá John, vysvetľoval všetky podrobnosti. Prišla som v čas, pretože všetky zásoby sa im míňali, a von nemohli výjsť pretože by ich zabil. Hneď ráno musíme vyraziť. Mohla som si zobrať so sebou zástupy bojovníkov, ktorý boli odhodlané položiť za mňa život. Ale ja som ich odmietla. Chcela som aby so mnou išiel len Justin. Vôbec som nespala, premýšľala som. Nad tým ako to vlastne bude, ako ho mám zabiť ale rozmýšľala som aj nad Justinom, neviem čo ma napadlo. Vstala som a vyšla som do tej 'krajinky' a sadla si ku malému potôčiku. Po chvíli si ku mne niekto prisadol. Bol to Justin. "Čo tu robíš?" opýtal sa ma. "Premýšľam" potom bolo ticho, ktoré som prerušila "myslíš že to zvládnem ?" spýtala som sa ho. Pozrel sa na mňa, "jasné že to zvládneš. Si Vyvolená. Nebola by si ňou, keby si to nezvládla" povzbudzujúco sa na mňa usmial. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa k nemu začala nakláňať. No potom som sa spamätala a odtiahla sa. On sa len usmial "Verím ti" postavil sa a odišiel. Na ďalší deň ráno mi John dal mapu a ukazoval kade sa dostanem do sídla toho tvora. Dávali mi rôzne zbrane, ale ja som si zobrala len jednu malú dýku. S Justinom sme sa vybrali na cestu. Trvalo nám dlho kým sme sa tam dostali, možno aj 2 dni. Keď sme sa dostali na miesto začala som o sebe pochybovať, Justin ma chytil za ruku "Verím ti, pamätaj" povedal. Prišla som na kraj priepasti. "Ako sa tam dostaneme?" opýtala som sa Justina. "Tamaď" ukázal na obrovskú 'kĺzačku'. "Ty sa potom chceš.." "Hej" potiahol ma tam. Chytili sme sa za ruky a spustili sa. Trvalo snáď dobrých 7 minút pokiaľ sme sa dostali dole. Bolo to tam.. neopisateľné. Všetko bolo tak strašidelné. Boli sme v nejakej chodbe ktorá viedla len jedným smerom. "Justin, keď ho uvidíš za žiadnu cenu sa mu nepozrej do očí" prikývol. Išli sme až pokiaľ až pokiaľ sme sa neocitli v nejakej miestnosti. Nebola to normálna miestnosť. V strede bola obrovská jama a v nej bola... láva?! My sme v sopke! Obzerala som sa až pokiaľ som nepočula zozadu odporný, slizký hlas "Takže ty si prišla. Myslel som si" (ehm.. predstavte si nejaký hnusný, hrubý, chrapľavý hlas nejakej príšery). Justin zavrel oči, a ja som sa zhlboka nadýchla a otočila sa. Myslela som že znova odpadnem, ale nie, aj keď bol to veľmi zvláštny pocit. Ten tvor, bol odporný. (ehm.. tiež si predstavte ako by asi vyzerala nejaká príšera ktorej by ste sa bály alebo tak, chápete, ťažko sa to opisuje). "A priviedla si si aj frajera, škoda, zbytočne ho zabiješ" povedal a skočil na Justina. "Justííííííín" skríkla som a chcela som sa tam rozbehnúť. Lenže vytvoril predo mnou nejakú priesvitnú hmotu, takže som sa nemohla ani pohnúť. "Jeho nezabíjaj, ja som Vyvolená, prečo nezabiješ mňa?" kričala som. Otočil sa a pozrel na mňa. Mala som čo robiť aby ma jeho oči nezničili. Bolo to neskutočné. "Ty si vážne taká hlúpa. Vidím že tí tvoji priatelia ti to nepovedali. Oklamali ťa. Pretože ty si Vyvolená. Je pravda že ma môžeš zabiť iba ty. Ale nepovedali ti, že keď zabiješ mňa tak aj seba. Sme prepojení." Čože? John a tí ľudia ma chceli len využiť. Z premýšľania ma vytrhol Justinov krik. Nie, on ho nezabije. Nemôže. Justin musí žiť. 'Keď zabiješ mňa, tak aj seba' ... to znamená. Vytiahla som dýku a zapichla si ju priamo do srdca. Počula som ako ten tvor kričí a videla som ako padá k zemi. Rovnako ako ja.
*Justin*
Už som pomaly strácal vedomie keď som zrazu ucitil ako padám k zemi. Počul som ako kričí. To znamená. Nie... otvoril som oči a videl ho mŕtveho na zemi. To nemôže byť pravda, pozrel som sa na ňu. Ležala na zemi a pomaly umierala. Priplazil som sa k nej.
"Nie, nezomieraj." tiekli mi slzy po tvári.
"Vieš že musím. Mal si pravdu...zvládla som to" snažila sa zasmiať ale rozhodne sa jej to nepodarilo. "
Ľúbim ťa" povedala. Rozplakal som sa ešte viac.
"Aj ja teba ľúbim" povedal som jej, naklonil som sa k nej a pobozkal ju. Prvý a posledný krát.
"Povedz ľuďom že netvor je mŕtvy, že sú zachránení." prikyvoval som. Usmiala sa. "Verím ti." Povedala vetu, ktorú som jej tak často opakoval. A bol koniec. Zomrela. Zložil som hlavu na jej hruď a plakal. Plakal som hodiny. No potom som si uvedomil že keby ma tak videla určite by ma označila sa slabocha. Zasmial som sa cez slzy. Postavil sa a vykročil do nového sveta. V ktorom sa už nikto viac nemusí báť o svoj život. Rozprával som jej príbeh všetkým, rozprával som ako sa obetovala za ľud, ktorý ju chcel v podstate len využiť, rozprával som o jej hrdinskom srdci v ktorom si našla maličké miesto aj pre mňa.


Takže. Viem asi je táto story divná. Justin tu nie je spevák ani nič podobné ale proste som písala to čo ma napadlo. A dúfam že sa vám páči. Takže, komenty, komenty, komenty. A keď sa vám páči, mohli by ste ju zdieľať.
PS: prpeáčte ten názov, vážne ma nič iné nenapadlo.
*timi*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama